Rozumná služba
R 12,1-3: “ Prosím vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú to
službu Bohu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte
sa obnovením mysle, aby ste rozsudzovali ,čo je vôľa Božia,
totiž, čo je dobré, milé a dokonalé. Lebo mocou milosti, ktorá
je mi daná, hovorím každému medzi vami, aby si nemyslel o
sebe viac ako treba, ale aby skromne zmýšľal, ako Boh komu
udelil mieru viery“. Amen
Pominulé Vianoce a posledný vianočný sviatok Zjavenie Kr.P. nám pripomenuli, ako veľmi sme obdarovaní. Boh nám dal svojho Syna, aby sme skrze Neho aj my boli Jeho deťmi a Jeho dedičmi. Tento dar, ktorého najvnútornejším obsahom je spasenie a večný život, je prejavom Božieho milosrdenstva. Je dokladom Jeho milosrdného srdca, prejavom Jeho lásky a túžby po zmierení. Prináša ponuku odpustenia hriechov a milosti svetu i každému z nás. My sme prijali Jeho dielo spásy v dare Krstu svätého, skrze „vodu a Ducha“ (J 3, 5) , ako nám to pripomenuli už úvodné čítanie zo SZ (Joz 3) a evanjelia Matúša, 3,13-17.
Kto dostáva dar, alebo dedičstvo a chce aby bolo naozaj jeho, musí ten dar aj prijať. Tak je to aj s dedičstvom po rodičoch, alebo akýmkoľvek darom. Právoplatné darovanie predpokladná slobodnú vôľu darcu obdarovať iného a potom vôľu obdarovaného dar prijať. Z tohto známeho pravidla vyplýva aj to, že dar je možné aj neprijať – čiže odmietnuť.
Nikto z nás napr.nemôže dať ani jedno euro blížnemu, ak je jeho ruka zatvorená v päsť. Päsť je znakom odporu, otvorená dlaň je znakom prijatia daru a dôvery v Darcu.
Dar Toho, ktorý “ tak miloval svet, že mu dal svojho Syna ,aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho“ (J 3) je bohatstvom a požehnaním vtedy, ak je prijatý. Ak Ho ktokoľvek váha prijať, nemôže mu pomôcť. Ak Ho trvalo odmieta, zostáva neobdarovaný.
Slová ap.Pavla hovoria o tom, čo znamená prijatie Božej milosti, Božieho daru, totiž Ježiša Krista. Nikto z ľudí nedal Bohu nič také, že by nám On musel odplatiť darom svojho milovaného, jednorodeného Syna. Na druhej strane ale platí, že „z Neho a skrze Neho a pre Neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen“.( R 11, 36) Vianočný chválospev „ Sláva na výsostiach Bohu a zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ Cirkev Kristova celkom oprávnene spieva neprestajne. Zneje pravideľne aj v našej liturgii, ktorú smie počuť každý.
Kresťanom však nemá ísť len o nedeľnú a sviatočnú liturgiu a bohoslužbu. To by bolo naozaj málo. Nechceme tým poveať, že nedeľná bohoslužba neni dôležitá a významná. Práve naopak. Ale ani tzv. všedný deň nemá byť výnimkou. Nedeľa, sviatok a všetky ostatné dni, aj tie v ktorých konáme práce svojho povolania, majú mať ten istý prejav: radostnú oslavu a chválu Pána Boha a tvorenie pokoja.
Kresťanský život v pokání a posvätení nemožno nikomu vnucovať, ani nariaďovať. Ako kresťania ale nesmieme zabúdať, že aj on je viditeľným dôkazom našej viery. Nášho vnútorného súhlasu s vianočným Darom s vysačkou najvyššej kvality.
Apoštol to pripomína nielen kresťanom v Ríme, ale všetkým. Pre zjavené Božie milosrdenstvo, pre milosť, ktorú aj on sám prijal, má právo i povinnosť putujúcemu ľudu Božiemu povedať: “Prosím vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú to službu Bohu“.
V týchto slovách zaujme aj slovo : „telá“. Teda to, čo je viditeľné a zjavné. V našej odpovedi na podobne „viditeľný dar z jasieľ a z kríža“ nemôže ísť iba o nejaký neviditeľný prejav duchovnej, kontempalatívnej, alebo vnútornej povahy. O nejaké „súkromné“ a skryté prejavy kresťanskej viery.
My všetci vieme, ako nám tento svet „vrele odporúča“ práve takýto spôsob existencie. Totiž, aby sa náboženská viera praktizovala len ako súkromná vec jednotlivca. Už totalitný režim hovoril opakovane o súkromnom prejave života veriach za štyrmi múrmi kostolov. Nielen verejné zhromaždenia, ale ešte viac prenikanie evanjelia do života, do zákonov a praxe bolo všetkými prostriedkami potláčané. Dvadsať rokov putovania po púšti z komunistického raja do raja kapitalistického temer nič nezmenilo na tomto myslení, a neraz aj „vrelom doporučení“ mnohých. Mnohí tzv.“ demokraticky zmýšľajúci“ blížni okolo nás hovoria: dobre, mali ste kresťanské sviatky, „realizovali ste sa teda po svojom“ – ale teraz v spoločnosti už platia naše ľudské zákony! Vláda ľudu sa realizuje v parlamente a čo sa tam príjme, je vždy dobré, aj keď to bude vyslovene nedokonalé, alebo pochybné…
Ľudia, ktorí hovoria , že oni sú“ slobodní a preto si robia čo chcú“, v skutočnosoti skrývajú a maskujú to najväčšie tyranstvo a panstvo. Tým je ich osobné :Ja! Ich egoizmus, arogacia , neraz až „opitosť“ mocou, alebo peniazmi. Tá, na rozdiel od obyčajného opilstva je zahalená často do luxusu a pozlátky, kým tá druhá zaváňa prízemnosťou, ale zlo a škody páchajú obidve.
Nie je jednoduché v tejto atmosfére zachovať si dôveru v Ježiša Krista ako Pána a hlásiť sa k Jeho panstvu a súčasne nášmu „služobnému pomeru“ voči Nemu. Martin Luther túto skutočnosť vyslovil takto (voľne citované): „Kresťan je slobodný a nikomu nie je poddaný, ale súčasne tým že je poddaným Ježiša Krista, je slžobníkom všetkých“.
Prijatie Ježiša ako Pána , Jeho „narodenie v nás“ znamená zmenu v našom myslení i konaní. Ap.Pavel hovorí:“A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle…“.
Obnova znamená návrat k pôvodnému určeniu. To najpôvodnejšie určenie človeka bolo a aj zostáva – žiť v spoločenstve s Bohom. Pre hriech to ale prestalo byť možné. Hriech a zlo nás odlúčilo od Pána Boha, od Jeho lásky a od Jeho života. Prepadli sme smrti. A to, že si skôr alebo neskôr každý človek – i ten najliberálnejší, najmocnejší a „najrohatejší“ raz „zbalí svojich šesť dosiek“ a pôjde do prachu, ukáže našu „veľkosť“. Bez Boha to zrazu ďalej nejde.
Ale bez Boha a bez Ježiša Krista to nejde dobre ani teraz, ak človek chce naozaj konať to, čo je „ dobré, milé a dokonalé.“ Totiž dobré nielen pre náš sebecký záujem, ale aj pre všeobecné blaho. Čo je dobré napr. pre úsmevy detí – a nielen pre stále viac sa rozvádzajúcich rodičov, ktorí „básnia“ o svojich nových láskach. Dobré je to, čo je vo svojej pôvodnej hodnote: takou je Pánom Bohom ustanovené manželstvo, rovnako ako Ním stvorené veci hmotné:- čistá voda, vzduch a pôda. Bez „vylepšení“ nerozumnými zásahmi človeka…
Mohli by sme dnes spomenúť mnoho vecí, ktoré patria k rozumnej a viditeľnej bohoslužbe všedného dňa. Čo všetko by sme mali obnoviť a navrátiť pôdnému určeniu?! Je toho veľa, ale podstatou je život v láske Božej a v zodpovednosti pred Bohom. Jemu napokon bude musieť každý vydať „odpočet zo svojej terajšej slobody a vlády“. Čím skôr to človek spozná, tým lepšie pre všetkých – pre nás i blížnych.
Ap.Pavel vedel o čom hovorí, lebo aj on skúsil to, čo každý iný človek, že toho najväčšieho nepriateľa a teroristu má každý sám v sebe, vo svojom srdci. Pod jeho velením narobil aj on dosť všelijakých „hrdinstiev“, najmä ale, ako sám napísal: „prenasledoval Cirkev Božiu.“ V tejto nie práve bohumilej činnosti sa vzácne stretávajú cesty ľudí neveriacich, či už sú „totalitného“, alebo „liberálneho“ razenia.
Lenže na pozore sa musíme mať všetci! „Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej“ – a ak ako veriaci máme „nádej slávy“, tak len vďaka Pánovi- pripomína na inom mieste ap.Pavel .(R 3, 23)
Viera človeka je vždy výsledkom pôsobenia moci Ducha Svätého. Viera sa ťažko rodí v našom srdci a môže sa bez pôsobenia Slova a sviatostí, bez moci evanjelia aj stratiť. „Miera viery“– je niečo, čo nie je z nás, ale je nám „udelená Bohom“.(v.3) O ňu máme vždy prosiť Boha. Rodí sa a rastie v srdci človeka iba „rosou zhora“.
Cirkev, ako spoločenstvo veriacich má dosť dôvodov a veľa vlastných skúsenosotí, aby sme „skromne zmýšľali“ aj o sebe samých.
„Aby sme si nemysleli o sebe viac ako treba, aby sme skromne zmýšľali, ako Boh komu udelil mieru viery“. Dary Ducha Svätého sú totiž vždy iba dary a nie sú z nás, nech už ide o akýkoľvek z nich. Navyše, nikto z veriacich kresťanov nemá Ducha Svätého v plnosti a teda ani plnosť Jeho darov. Je iba v spoločenstve Cirkvi.
Nikto však nie je neobdarovaný! Ide o to, aby sme tými svojim darmi, hrivnami, talentami, charizmami a schopnosťami, ktoré sme prijali slúžili iným. Spoločenstvu putujúcej a bojujúcej Cirkvi i ľuďom naokolo. Pre dar milosti a milosrdenstvo Božie môžeme sami seba -slobodne a rozumne urobiť slobodnými ministrami – sluhami Pána a blížnych. Amen.
Rovensko a Sobotište -1.ned.po Zjavení 2O1O Ľ.Batka st.
Slovak