Rozumná služba

                                             Rozumná služba 

R  12,1-3: “ Prosím vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte                                                                         svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú to

       službu Bohu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte

                    sa obnovením mysle, aby ste rozsudzovali ,čo je vôľa Božia,

                          totiž, čo je dobré, milé a dokonalé. Lebo mocou milosti, ktorá

        je mi daná, hovorím každému medzi vami, aby si nemyslel o

      sebe viac ako treba, ale aby skromne zmýšľal, ako Boh komu

          udelil mieru viery“. Amen

 

     Pominulé Vianoce  a posledný vianočný sviatok Zjavenie Kr.P. nám pripomenuli, ako veľmi sme obdarovaní. Boh nám dal svojho Syna, aby sme skrze Neho aj my boli Jeho deťmi a Jeho dedičmi. Tento dar, ktorého najvnútornejším obsahom je spasenie  a večný život, je prejavom Božieho milosrdenstva. Je dokladom  Jeho milosrdného srdca, prejavom Jeho lásky a túžby po zmierení. Prináša ponuku odpustenia hriechov a milosti svetu i každému z nás. My sme prijali Jeho dielo spásy v dare Krstu svätého, skrze „vodu  a Ducha“ (J 3, 5) , ako nám to pripomenuli už úvodné čítanie  zo SZ (Joz 3) a evanjelia  Matúša, 3,13-17.

 

    Kto dostáva dar, alebo dedičstvo a chce aby bolo naozaj jeho, musí ten dar aj prijať. Tak je to aj s dedičstvom po rodičoch, alebo akýmkoľvek darom. Právoplatné darovanie predpokladná slobodnú vôľu darcu obdarovať iného a potom vôľu obdarovaného  dar prijať. Z tohto  známeho pravidla vyplýva aj to, že dar je možné aj neprijať – čiže odmietnuť.

 

    Nikto z nás  napr.nemôže dať ani jedno euro blížnemu, ak je jeho ruka zatvorená v päsť. Päsť je znakom odporu, otvorená dlaň je znakom prijatia daru a dôvery v Darcu.

       

    Dar Toho, ktorý “ tak miloval svet, že mu dal svojho Syna ,aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho“ (J 3) je bohatstvom a požehnaním vtedy, ak je prijatý. Ak Ho ktokoľvek váha prijať, nemôže  mu pomôcť. Ak Ho trvalo odmieta, zostáva neobdarovaný.  

         

   Slová ap.Pavla hovoria o tom, čo znamená prijatie Božej milosti, Božieho daru, totiž  Ježiša Krista. Nikto z ľudí nedal Bohu nič také, že by nám On musel odplatiť darom svojho milovaného, jednorodeného Syna.  Na druhej strane  ale platí, že „z Neho a skrze  Neho a pre Neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen“.( R 11, 36) Vianočný chválospev „ Sláva na výsostiach Bohu a zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ Cirkev Kristova celkom oprávnene spieva neprestajne. Zneje pravideľne aj v našej liturgii,  ktorú smie počuť každý.

            

    Kresťanom však nemá ísť len o nedeľnú a sviatočnú liturgiu a bohoslužbu. To by bolo naozaj málo. Nechceme tým poveať, že nedeľná bohoslužba neni dôležitá a významná. Práve naopak. Ale ani tzv. všedný deň nemá byť výnimkou. Nedeľa, sviatok a všetky ostatné dni, aj tie  v ktorých konáme  práce svojho povolania, majú mať ten istý  prejav: radostnú oslavu a chválu Pána Boha a tvorenie pokoja.

      

    Kresťanský život v pokání a posvätení nemožno nikomu vnucovať, ani nariaďovať. Ako kresťania ale nesmieme zabúdať, že aj on je viditeľným dôkazom našej viery. Nášho vnútorného súhlasu s vianočným Darom s vysačkou najvyššej kvality.

    Apoštol to pripomína nielen kresťanom v Ríme, ale všetkým. Pre zjavené Božie milosrdenstvo, pre milosť, ktorú aj on sám prijal,  má právo i povinnosť  putujúcemu ľudu Božiemu  povedať: “Prosím vás teda, bratia,  pre milosrdenstvo Božie, vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú to službu Bohu“.

V týchto slovách zaujme aj slovo : „telá“. Teda to, čo je   viditeľné a  zjavné.  V  našej odpovedi na  podobne „viditeľný dar z jasieľ  a z kríža“ nemôže ísť iba o nejaký neviditeľný prejav duchovnej, kontempalatívnej, alebo vnútornej povahy. O nejaké  „súkromné“ a skryté  prejavy kresťanskej viery. 

 

     My všetci vieme, ako nám tento svet „vrele odporúča“ práve takýto spôsob existencie. Totiž,  aby sa náboženská viera praktizovala len ako súkromná vec jednotlivca. Už  totalitný režim hovoril opakovane o súkromnom prejave  života veriach  za štyrmi múrmi  kostolov. Nielen verejné zhromaždenia, ale ešte viac prenikanie evanjelia do života, do zákonov a praxe  bolo  všetkými prostriedkami  potláčané. Dvadsať rokov putovania po púšti z komunistického raja do raja kapitalistického temer nič nezmenilo na tomto myslení, a neraz aj „vrelom doporučení“ mnohých. Mnohí  tzv.“ demokraticky zmýšľajúci“  blížni okolo nás hovoria: dobre, mali ste  kresťanské sviatky, „realizovali ste sa teda po svojom“ – ale teraz v spoločnosti už platia naše ľudské zákony! Vláda ľudu  sa realizuje v parlamente a čo sa tam príjme, je vždy dobré, aj keď to bude vyslovene nedokonalé, alebo  pochybné…

     

      Ľudia, ktorí hovoria , že oni sú“ slobodní a preto si robia čo chcú“, v skutočnosoti  skrývajú  a maskujú to najväčšie tyranstvo a panstvo. Tým  je ich osobné :Ja!  Ich egoizmus, arogacia , neraz až „opitosť“ mocou, alebo peniazmi. Tá, na rozdiel od obyčajného opilstva je zahalená často do luxusu a pozlátky, kým tá druhá  zaváňa  prízemnosťou, ale zlo a škody páchajú obidve.

 

    Nie je jednoduché v tejto atmosfére zachovať si dôveru v Ježiša Krista  ako Pána  a hlásiť sa k Jeho panstvu a súčasne  nášmu „služobnému pomeru“ voči Nemu. Martin Luther túto skutočnosť vyslovil  takto (voľne citované): „Kresťan je slobodný a nikomu nie je poddaný, ale súčasne tým že je poddaným Ježiša Krista, je  slžobníkom všetkých“.

    Prijatie Ježiša ako Pána , Jeho „narodenie v nás“ znamená zmenu  v našom myslení i konaní. Ap.Pavel hovorí:“A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle…“

Obnova znamená návrat k  pôvodnému určeniu. To najpôvodnejšie určenie človeka bolo a aj zostáva – žiť v spoločenstve s Bohom. Pre hriech to ale prestalo byť možné. Hriech a zlo nás odlúčilo od Pána Boha, od  Jeho lásky  a od  Jeho života. Prepadli sme smrti. A  to, že si  skôr alebo neskôr každý človek – i ten najliberálnejší, najmocnejší a „najrohatejší“ raz „zbalí svojich šesť dosiek“ a pôjde do prachu, ukáže našu „veľkosť“. Bez Boha  to zrazu ďalej nejde.

 

     Ale bez Boha a bez Ježiša Krista to nejde dobre ani  teraz, ak  človek chce  naozaj konať to, čo je „ dobré, milé a dokonalé.“ Totiž dobré nielen pre náš sebecký záujem, ale aj pre všeobecné blaho. Čo je dobré napr. pre úsmevy detí – a  nielen pre stále viac sa rozvádzajúcich rodičov, ktorí  „básnia“ o svojich nových láskach. Dobré je to, čo je vo svojej pôvodnej  hodnote: takou je Pánom Bohom ustanovené manželstvo,  rovnako  ako Ním stvorené veci hmotné:-  čistá voda, vzduch a pôda. Bez „vylepšení“ nerozumnými zásahmi človeka…

  

     Mohli by sme dnes spomenúť mnoho vecí, ktoré patria k rozumnej  a viditeľnej  bohoslužbe všedného dňa. Čo všetko by sme mali obnoviť  a navrátiť pôdnému určeniu?! Je toho veľa, ale podstatou je život v láske Božej a v zodpovednosti pred Bohom. Jemu napokon bude musieť  každý vydať  „odpočet zo svojej terajšej slobody a vlády“. Čím skôr to človek spozná, tým  lepšie pre všetkých – pre nás i blížnych.

                           

    Ap.Pavel vedel o čom hovorí, lebo aj on skúsil to, čo každý iný človek, že toho najväčšieho nepriateľa  a teroristu má každý sám v sebe, vo svojom srdci. Pod jeho velením narobil aj on dosť všelijakých „hrdinstiev“, najmä ale, ako sám napísal: „prenasledoval Cirkev Božiu.“ V tejto nie práve bohumilej činnosti sa vzácne stretávajú cesty    ľudí neveriacich, či už sú „totalitného“, alebo „liberálneho“ razenia.

 

     Lenže na pozore sa musíme mať všetci! „Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej“ – a ak ako veriaci máme „nádej slávy“, tak len vďaka Pánovi- pripomína na inom mieste ap.Pavel .(R  3, 23)

Viera človeka je vždy výsledkom pôsobenia moci Ducha Svätého. Viera  sa ťažko rodí v našom srdci a môže sa bez pôsobenia Slova  a sviatostí, bez moci evanjelia  aj stratiť. „Miera viery“– je niečo, čo nie je z nás, ale je nám „udelená Bohom“.(v.3) O ňu  máme vždy prosiť Boha. Rodí sa  a rastie v srdci človeka iba „rosou  zhora“. 

     

   Cirkev, ako spoločenstvo veriacich  má dosť dôvodov a veľa vlastných skúsenosotí, aby  sme „skromne zmýšľali“ aj o sebe samých.

Aby sme si nemysleli o sebe viac ako treba, aby sme skromne zmýšľali, ako Boh komu udelil mieru viery“. Dary  Ducha Svätého sú totiž vždy iba dary a nie sú z nás, nech už ide o akýkoľvek z nich. Navyše, nikto z veriacich kresťanov nemá Ducha Svätého v plnosti a teda ani plnosť Jeho darov. Je iba v spoločenstve Cirkvi.

 

     Nikto však nie je neobdarovaný! Ide o to, aby sme tými svojim darmi, hrivnami, talentami, charizmami a schopnosťami, ktoré sme prijali slúžili iným. Spoločenstvu  putujúcej a bojujúcej  Cirkvi i  ľuďom naokolo. Pre dar milosti a  milosrdenstvo Božie môžeme sami seba -slobodne a rozumne  urobiť  slobodnými ministrami – sluhami Pána a blížnych. Amen. 

                      

                                           Rovensko a Sobotište -1.ned.po Zjavení 2O1O      Ľ.Batka st.

 

Leave a Reply