Z kroniky o kostole v Rybníku

Z historických pamiatok má obec Rybník len jednu, ale tým významnejšiu evanjelický kostol neobyčajne starý.  Poniže obce na rozhraní troch chotárov, rybnianskeho, brusnického a špaňopolského na dosť strmom kopci sotva zbadá v tomto kraji neznámy človek jednoduchý kostol, ktorého tmavá šindľová strecha tak ostro kontrastuje s bielymi, v letnom slnku malebne žiariacimi stenami. Nezbadať ho preto – akokoľvek dominuje nad celým okolitým krajom – lebo jeho väčšia čiastka smerom od dediny je väčšinou čiastkou roku maskovaná korunami košatých líp.

Hneď pri vstupe do kostola ovanie človeka ten známy puch storočí, čo jednako len nemá „vôňu“ stuchliny, ale predsa je len dobrým svedkom dávnych časov a vyvoláva v nás ten zvláštny známy doje, akým pôsobia všetky miesta, dýchajúce starobilosťou. Najmä svätyňa, stavaná v gotickom štýle a na jej stenách sa nachádzajúce staré, primitívne maľby volajú, dávna minulosť! … Ale našu pozornosť zaujmú aj iné veci, na ktorých spočinie naše oko – maľby na chóroch, staré rezby na oltári a na kazateľnici, staré nápisy na viacerých miestach, od toho od všetkého čakáme, že nám povie mnoho o minulosti tejto pozoruhodnej stavby. Bohužiaľ, sklameme sa vo svojom očakávaní, lebo postavy nástenných malieb odpovedajú na naše otázky len mlčaním …

Neostáva nám tedy nič iné, ako hľadať nejaké iné pramene, z ktorých by sme sa aspoň čo-to dozvedeli o minulosti rybníckeho evanjelického kostola.

Kostol je mýlne pokladaný za dielo husitské. Ale z prameňov, ktoré máme po ruke, sa dozvedáme, že jeho počiatky spadajú ešte do dôb predhusitských. No, i tak sa nedá popreť, žeby ruka Husitov nebola mala hojnú účasť na podobe kostola, akú má dnes.

Na miestach, kde teraz stojí kostol, stál kedysi rozsiahly kláštor mníchov rádu Nazarénskeho. Husiti, ktorí okolo r. 1440 zaujali Gemer, súc nepriateľmi katolicizmu, ničili tu sa nachádzajúce kláštory a mníchov z nich vyháňali. Je veľmi pravdepodobné, že takýto osud postihol i kláštor rabnický.

Náš gemerský rodák, bádateľ Sámuel Tomášik , ev. farár, je tiež tej mienky, ako to podáva vo svojich „Pamätnostiach Gemersko-Malohontských“, kde v kapitole venovanej starým kláštorom gemerským píše (na str. 95) toto: “Rabnický kláštor, Conventus Nazarenorum de Ribnik, čiže Újvásár. Dľa povesti stál niekedy tento kláštor na kopci za osadou Rabníkom, kde je teryz ev. kostol, kde i teraz možno základy bývalého rozsiahleho stavania vidieť. Povesť zneje tak, že mnísi títo mali v doline svojryník, a že pri ňom založili terajšiu osadu, ktorá sa v listine kráľa Bélu IV menuje  Lipunthava od blízkej osady Lipovec, na vŕšku vystavenej. Moja mienka je, že i tento kláštor, ako všetky gemerské kláštory, spríchodom Husitov a opanovaním celého Gemera zaniknul a spustnul.“

Toľko o ňom podáva Tomášik, ktorý svoju mienku opiera o starú povesť.

Husiti potom …. kláštor obnovili a premenili na kostol, prispôsobiac ho svojim potrebám. Poukazuje na to tá skutočnosť, že svätyňa, údajne zbytok starého kláštora, je stavaná v inom slohu (gothickom) než ostatná, jednod…. čiastka kostola, ktorá už ….. ….. pokladať za dielo Husitov. Za ich dielo je pokladaný aj múr ktorým je kostol obohnaný. Je vôbec príznačné pre Husitov, že oni nielen zámky, ale aj kostoly opevňovali múrami, niekedy veľmi hrubými, v ktorých nechávali len štvorhranné otvory, týmito …. na nepriateľa, alebo sa bránili proti jeho útokom. Možno tedy prosto povedať, že tvorcami kostola ako takého sú predsa len Husiti, ale sama budova, alebo aspoň jej čiastka (svätyňa) je v hodne staršieho pôvodu.

 

Svätyňa

… čiastou kostola je svätyňa a na jej stenách sa nachodiace, len čiastočne zachované freská. Charatkteristicka ostro lomené oblúky svätyne a na jej zadnom okne … , že je stavaná v gothickom slohu a dávajú nám tušiť, že v tomto slohu bola pôvodne stavaná aj celá budova, ktorej zbytkom je svätyňa, .. bývalý starodávny kláštor.

 

Freská

Freská čiastočne zakrytá oltárom, z väčšej čiastky však viditeľná ak na zadnej, tak i na postranných stenách svätyne, predstavujú primitívne maľby, s akými sa stretávame vo veľmi starých kostoloch. Dá sa usudzovať z výjavov tu zobrazených, nakoľko sa dajú ešte rozoznať, že majú znázorňovať asi snímanie tela Ježišovho z kríža. Freská tieto boly, nevieme prečo, ani kedy – zabielené a boly až do r. 1857 neviditeľné. V spomenutý rok (1857) pri čiastočnom obnovovaní kostola, keď bola vrstva vápna na týchto miestach odstránená, boly náhodou objavené. Keďže nevidieť pri nich žiadneho letopočtu, ťažko je hádať z ktorého roku, alebo aspoň storočia pochádzajú. Ale na základe srovnania týchto zaujímavých nástenných malieb s veľmi podobnými maľbami v chyžnianskom rím.-kat. kostole, u ktorých je uvedený rok 1061, a ktoré sú natoľko podobné maľbám v kostole rybníckom, že sa vyskytla vážna mienka, že tieto maľby v obidvoch kostoloch sú dielom tej istej majstrovskej ruky (možné je i to, že jedna z nich je len pozdejšou vernou kopiou druhej – pozn. kronikára), prichádzame k tomu uzáveru – pravda, nie celkom spoľahlivému – že počiatky terajšieho rybníckeho kostola spadajú do stor. XI. Keby sa to ukázalo byť pravdou, potom by sme právom mohli s chľúbou povedať, že rybnícky kostol je jedným z najstarších kostolov gemerských.

Že zub času dodnes nerozhlodal túto starú stavbu, stalo sa len tým, že jej hrubé, z tesaných kamenných kvádrov stavané múry boly schopné dlho odporovať. Ale aj tak by sa už boly rozsypaly, keby sa tomu nebolo bránilo viacerými opravami.

R. 1747 bol udrel hrom do kostola, následkom čoho tento shorel. Avšak už r. 1750 za farára Jána Medzibrodského bol obnovaný, a postavený bol aj terajší oltár, o čom svedčí aj latinský nápis na ňom sa nachádzajúci. R. 1760 bol postavený v kostole organ, údajne prvý, ale nevie sa s istotou dotvrdiť, či už aj predtým nebolo v kostole organu.

Za účinkovania farára Sámuela Urbanca (1819 – 1849) chcela si cirkev postaviť nový chrám a to v dedine. Starému venovalo sa málo pozornosti, potrebné opravy sa neprevádzaly, najmä svätyňa, ktorá je o hodne staršia, než ostatná čiastka kostola, pustla, múr okolo kostola sa rozpadával, kostol bol bez strechy, južný roh sa tiež rozpadal a nik si toho nevšímal. K stavbe nového chrámu v dedine však nedošlo a tak nový farár Štefan Homoloa (1849 – 1881) hneď po svojom príchode r. 1850 venoval rozpadať sa počínajúcemu kostolu veľkú pozornosť a dal ho so súhlasom cirkevníkov zvonku i zvnútra opraviť. Pri tejto oprave objavené boly na stenách svätane sa nachodiace maľba (freská).

Od r. 1908 bol kostol úradne, ale bezdôvodne zatvorený, údajne z pomsty, ktorú niesol proti vtedajšiemu farárovi bývalý, džentrickym duchom vedený hl. slúžny. V skutočnosti žiadne vážne nebezpečie kostolu nehrozilo.

R. 1922 bol kostol už veľmi spustnutý, lebo od jeho úradného zatvorenia (r. 1908) nebola mu venovaná žiadna, ani najmenšia pozornosť. Až v tomto roku (1922) dal ho štát s pomocou cirkvi obnoviť nákladom 15.000 Kčs, k čomu cirkev prispela obnosom 2.500 Kčs.

Rozmery kostola sú 18-30m × 9-55m. Pristavané je k nemu zákristia v rozmeroch 6-20 × 2-50m.

 

Oltár

Oltár je celý z dreva a nesie tento latinský nápis: „Ara hase erecta est in honorum S. Sauctar Triachis Anno 1750 die 19 novembris“ – Zdobený e rezbami a obrazmi. Vlastný oltárny obraz dosť veľkých rozmerov znázorňuje Nanebovstúpenie Pána. Pod týmto je malý, temer nenápadný obrázok, na ktorom je dosť primitívne zobrazená posledná večera Pánova. Po stranách hlavného obrazu stoja sošky apoštolov Petre a Pavla a nad nimi obraz sv. Trojice.

Oltár tiež volá po oprave.

 

Kazateľnica

Zaujímavá je aj rezbami zdobená drevená kazateľnica. Nad ňou je nápis: „Hospodin byl odjal, Hospodin opet dal. Buď požehnáno jméno Hospodinovo. Okuste tedy a vizte jak dobry jest Hospodin, blahoslavený človek kteryž dioufa v neho 34. žalm 9. v.“

 

Maľované chóry

V kostole sú tri chóry, zdobené postrými viacfarebnými ornamentami. Na severnej strane sú dva chory nad sebou, z ktorých vrchný nesie tento nápis: „Anno VosI XaV D.I. ChrIsti CLMenter pIas oratIones nostras!“ Za týmto nasledujú slová 148. žalmu v. 12.-13.: „Mládenci i panni starci i z ditkami chvalte jméno Hospodinovo.“ (Slová tieto sú už dnes nečitateľné a zaznačené sú zo zápisnice kanon. vizit. z r. 1864.).

 

Lavice

Lavice sú rozdelené dvoma chodbami na tri skupiny. Pozoruhodné sp lavice, určené pre kazateľa s kostolníkov, a to svojimi, dnes už ťažko čitateľnými nápismi, z ktorých jeden je tento: „Bože sesLIs požechnami na DVva Szikraja a po Časne sMrtI prenes jej do raje VeČneho.“ Nápis je z r. 1762 a prezrádza, že po vyhorení chrámu od blesku z r. 1747 nové lavice dal postaviť Juraj Szikraj.

Iný nápis, z ktorého ešte r. 1864 bolo čitateľné miesto citátu z Plaču Jerem. 3, 26, je dnes už nečitateľný.

Podľa starej povesti sa nachádza pod oltárom hrobka. Pravdivosť tohto by potvrdzovala tá okolnosť, že svojho času sa na tieto miesta rozprestieralo panstvo Derenčinovcov, pánov hradu Drienku, ktorí si mohli zriadiť tuná rodinnú hrobku.

Aj v zákristii leží údajne viac mrtvých pochovaných. Zmienka o tom je aj v starých cirkevných zápisniciach.

Pred vchodom do kostola stojí drevený „vchádzik“. Tesne u kostola (na juhozápadnej strane) je hrob zaslúžilého farára Štefana Homolu.

K uzávierke tejto kapitoly treba predsa ešte podotknúť zásluhy Husitov o tento kostol. Keď aj nemôžu byť pokladaní za priamych a pôvodných zakladateľov tohto kostola, poťažne pôvodnej kláštornej stavby, predsa možno temer s absolútnou bezpečnosťou povedať, že oni preformovali starý katolícky kláštor v husitský, poťažne pozdejšie evanjelický kostol, akým je aj dnes. Ich zásluhou sa stalo aj to, že sa v týchto krajoch reformácia neobyčajne rýchlo ujala, nájdúc si tu už pôdu Husitmi dobre pripravenú. Im sa pripisuje aj založenie pôvodnej, starej skromnej fary, ktorá stála až do r. 1832 a od nich pochádza aj všetok terajší nemovitý majetok, ak kňazský, tak aj cirkevný.

 

Veža

Veža, stojaca v strede dediny, čnie ako mohutný kamenný výkričník do výšky asi 25 – 30 m, prezvádzajúc svoju dávnu nemú žiadosť, že chce mať pri sebe aj kostol.

Na tomto mieste stála pôvodne malá zvonica, ktorá dňa 2. novembra 1854 do základov bola shorela. Ešte v tom istom roku bola postavená napochytre nová provizorná veža, vlastne tiež len zvonica. Tá tu stála do r. 1869, kedy bol položený základný kameň ku stavbe terajšej veže. V základnom kameni sú uložené na pamiatku rôzne mince z r. 1869. So stavbou veže bolo započaté na jar nasledujúceho roku – dňa 14. marca 1870. Dňa 13. augusta 1870 v noci o 3. hod., súc temer dostavaná, sa veža s ohromným rachotom srútila. Cirkev sa tedy musela chytiť znovu do stavby od základov, čo predpokladalo nové náklady. Keďže iných prostriedkov cirkev na ten čas nemala, siahla na obnos, venovaný na stavbu chrámu, ktorý mal stáť pri veži. V tejto katastrofe väzí tedy príčina, prečo Rybník nemá dosiaľ v dedine svoj kostol. Srútená veža bola znovu postavená a vysvätená dňa 12. novembra 1871. Pozemok k veži a ku stavbe nového kostola, na ktorý si cirkev neprestala robiť aspirácie až dosiaľ, je kúpený od Stachu.

 

Zvony

Na zvonici, a keď bola na jej mieste vystavená veža, tiež na tejto visely pôvodne da zvony. Väčší z nich, vážiaci 305 kg, niesol nápis: „Tento zvon cirkve rybnicke liti r. 1650 – znovu liti r. 1846 Samuel Urbanec farar Jiri Drien rychtar Jan Németh kostelnik. Fudit Andreas Schandt Pestini 1846.“

Druhý, menší vážil 200 kg a má tento latinský nápis: „Fusa per Benjaminum Stefanides Loszonc…, refucia est haso vampana expenasio Esol sv. Ryvnik anno 1813.“ Celkom na dolnom okraji zvona stojí: „ Concono vicor, luger mortnor.“ Zvon tento visí na veži aj dnes ako najmenší z troch terajších zvonov.

 

Rekvírovanie

Väčší z týchto dvoch zvonov bol počas rekvizície dňa5. januára 1917 za náhradu 1220 kor. (po 4 kor. za 1 kg) odňatý na vojenské ciele. Menší zvon bol cirkvi ponechaný.

 

Nové zvony – r.1926

Keď utíchol požiar svetovej vojny, a pomery sa konsolidovaly, počali obyvatelia pomýšľať na nové zvony, lebo jediný, pomerne malý zvon nezodpovedal požiadovkom doby. Ľudia, znervóznení besnením vojny, vrátivší sa z frontov, i tí, čo na nich doma čakali, boli si už temer odvykli od tichého zvuku zvonov; cítili potrebu blahodárne pôsobiaceho hlaholu zvonov, ktorý im zpät vracal bývalé spokojné časy, alebo aspoň rozpomienky na ne a bez ktorého je v dedine smutno, akosi chladno, mŕtvo.

Nové dva zvony nadobudnuté boly r. 1926 a v lete toho istého roku, dňa 15. augusta boly vysvätené neb. Ľudivítom Hoznekom, revúckym farárom, t.č. seniorom gemerským za prítomnosti Jána Halláta, farára ratkovského a Jozefa Hrúza, miestneho farára. Obidva zvony stály 35000 Kčs. Väčší z nich je darom spoločenstva býv. urbarialistov, ako o tom svedčí aj nápis na ňom sa nachodiaci: „Ev. Jána III 16 (pri týmto je vyobrazený kalich). Dar urbiálskych gazdov. Lial Alojs Kurbal v Trnave 1926.“

Menší zvon má zase tento nápis: „K Bohu volám, k Bohu žehnám. Lial Alojs Kurbal v Trnave 192.“ Je nadobudnutý z milodarov.

Teraz sú teda na veže spolu tri zvony – veľký a stredný sú z r. +926, malý je z r. 1813.

 

Fara

Na nižnom konci dediny pod čís. 1 stojí ev. fara. Je to rozsiahla stavba s priestranným vysokou bránou uzavretým dvorom a záhradou. Stavba pochádza z r. 1831, odkedy bola už viackrát prerábaná a opravovaná.

Pôvodná stará fara, ktorá tu stála do r. 1831 na tých miestach, kde je teraz k fare prislúchajúca dreváreň, bola o mnoho menšia, skromnejšie zariadená a pripisuje sa zakladateľom husitským.

V terajšej farskej budove zariadená bola r. 1857 pod strechou podkrovná izba, zvaná „presbyterium“ dľa toho, že v nej bývaly pôvodne zadržiavané presbyteriálne konventy. Teraz je súčiastkou farárovho bytu.

Stodola, stojaca trochu nižšie a na opačnej strane hradskej, je z r. 1867.

 

Škola

Povyše fary, ale tiež na opačnej strane hradskej, stojí budova ev. a. v. ľudovej jednotriednej školy. Postavená bola r. 1848. V cirkevnej zápisnici kanon. vizitácie z r. 1864 máme z príležitosti tejto stavby zaznačenú dôležitú, ale smutnú udalosť. Stojí tam (na str. 15.), že stavba školy vyvolala zvláštny proces, ktorého následky si odpykali rybnícki obyvatelia hromadným väzením. Došlo k nemu takto.

Drienčanské panstvo darovalo Rybníčanom zo svojej hory drevo, potrebné ku stavbe školy. Pretože však Rybníčani drevo pozvážali z hory bez vedomia a povolenia lesného správcu drienčanského panstva, boli pre tento svoj čin zažalovaní. Ľud sa však vzbúril proti panstvu, čo malo za následok, že mnohí obyvatelia aj so svojimi ženami, ba aj s deťmi (!) boli ťažko uväznení v Rimavskej Sobote.

Pôvodná školská budova bola len menších rozmerov, takže nevyhovovala požiadavkom na ňu kladeným a bola r. 1860 celá prerobená. Ale novším požiadavkom nevyhovovala ani v tejto novej podobe (ku ceste bol učiteľov byt, dnu ďalej vo dvore bola učebňa a pozdĺž celej budovy bola dlhá chodba) a tak bola znovu prerobená, najmä zvýšená a opatrená veľkými oknami a dvermi r. 1911. V tej podobe stojí dodnes, zodpovedajúc tak učebnou sieňou ako aj učiteľským bytom hygienickým aj iným požiadavkám.

 

Dejiny ev. a. v. cirkve

Ako nám je nie dobre znám najstaršia minulosť a počiatky obce samej, práve tak nie je nám dobre známa ani minulosť cirkve. Jej historia siaha svojimi koreňmi do dávnych čias, akiste ešte do doby, ktorá značí prechod od slobodného slovanského života do područia kráľov uhorských. O tom by svedčil aj pôvod starých kláštorov, z ktorých niektoré sa až dodnes v celom Gemeri (snáď aj niekdajší kláštor rybnícky) zachovaly, a ktorých je zväčša dokázané, že ich dali vystaviť prví kresťanskí králi a pred nimi kniežatá, ktorým záležalo na rozšírení kresťanskej viery.

Okolo r. 1440-42 stavajú sa v našich krajoch pánmi českí prisťahovalci – Husiti, ktorí prví zasadili citelnú ranu do tých čias nikým neohrožovanému katolicizmu. Títo donášajú sem svoje náboženské knihy, zavádzajú svoje obrady, vytláčajúc vedome katolíctvo a pripravujú takto vtedy ešte nevedome pôdu budúcej reformácií, ktorá sa k nám dostala pomerne veľmi rýchlo; v cirkevných zápisniciach je dosvedčení, že rybnícka cirkev bola už r. 1585 evanjelickou aj s piatimi fíliami (Sása, Brusník, Špané Pole, Ratkovská Lehota, Drienok), ktoré vtedy k nej boly pridelené.

Hneď od samého svojho počiatku musela znášať nová ev. cirkev mnohé prenasledovania, ako tomu bolo aj s druhými ev. cikvami v býv. Uhorsku. R. 1673 bolo cirkvi zabránené používať k bohoslužbám chrámu, ale výkon bohoslužieb samých zakázaný nebol. Zákaz tento bol zrušený len r. 1681, kedy cirkev evanjelická chrám zpäť dostala. R. 1687 jelšavský rím. kat. farár chcel dať cikrvi rybníckej katolíckeho kňaza, keď sa mu to však pre odpor Rybníčanov aj filií nepodarilo, pokus svoj r. 1690 opakoval. Ovšem, skončilo sa to zase jeho nezdarom. Odplatou za to musela rybnícka matkocirkev aj so svojimi fíliami pretrpieť viaceré nepríjemnosti. Tento vytrvalý prenasledovať rybníckej počiatočnej evanjelickej cirkve sa menoval Ján Bakó.

O tom, kto pôsobil tu za časov husitského panstva, nemáme žiadnych zpráv, práve tak nemáme žiadnych zpráv ani o dobách predhusitských.

Prístupnejšou sa nám stáva historia rybníckej cirkve od r. 1590 (a či snáď od 1598 ?), odkedy má už svojich ev. kňazov.

 

Farári

Pôsobili v tomto poradí:

1    Ján Virzar od r. 1590 (1598 ?)

2   Baltazár Bubenka od r. 1602

3   Jeremiáš …….. od r. 1608

4   Ján Vit….. od r. 1614

5   Felicián Kostka od r. 1615

6   Adam …….. od r. 1620

7   Valentín ….. od r. 1624

8

9   Pavel Valentínyi alias Valent od r. 1634

10   Matej Fabricay od r. 1666

11 Laurinec Matej Bahúl Juraj od r. 1683

12 Michal Abrahamides od r. 1693

13 Matej Szopóczi od r. 1706

14 Ján medzibrodský od r. 1730, tento počal viesť matriky

15 Ondrej Grabnerócay od r. 1757

16 Ján Kronzák od r. 1755 – 1762

17 Ján Petrovies         1762 – 1768

18 Martin Fábri         1768 – 1779

19 Ondrej Maróthy od r. 1779

20 Juraj Siro od r. 1782

21 Sámuel Zitrbanec od r. 1819

22 Štefan Homola od r. 1849 – 1881

23 Zikmund Honészy         1881 – 1908

24 Jozef Hrúz od r. 1911 účinkuje dodnes

Dôležité je ešte zaznačiť na tomto mieste z ďalších dejín ev. cirkve rybníckej dve významnejšie udalosti, týkajúce sa dvoch filiálnych cirkví, patriacich pôvodne k Rybníku.

Ako už bolo na inom mieste spomenuté, prináležaly pôvodne k rybníckej matkocirkvi tieto fílie   Sása, Brusník, Špané Pole, Ratkovská Lehota a Drienok. Prvé dve tri sú k nej dosiaľ ešte prifarané, dve posledné majú svoju zvláštnu historiu, ktorá v hlavných, po stránke života cirkevného dôležitých rysoch tu nasleduje.

 

Lehota katolizovala

Za farára Mateja Szopócziho odtrhla sa lehotská dcérocirkev od matkocirkve rybníckej a prestúpili jej veriaci na vieru rím.-katolícku. Stalo sa tak pre spor, ktorý od viac rokov viedli medzi sebou zemani španopoľský a obyvatelia lehotskí. Predmetom tohto zvláštneho sporu bola jedna lavica v rybníckom kostole, stojaca ako prvá na ľavo pri vchode do kostola. Právo sadať v tejto lavici si osobovali jak špano-polskí zemani, tak lehotskí obyvatelia. Lehoťania, vidiac, že im sporná stránka, majúca prevahu, neustúpi, chceli priviesť k platnosti svoje nároky vyhrážkou, že prestúpia na katolícke vyznanie. Keď však ich sokovia ani na to zvlášť nereagovali a vyhrážkou sa nedali zastrašiť, Lehoťania, chtiac si dostáť slova, skutočne hromadne vystúpili z cirkve evnjelickej a stali sa katolíkmi.

Či sa to stalo skutočne za pôsobenia výšspomenutého farára, ktorý tu účinkoval len od r. 1706, je sporné. Spornejšie je to ešte aj tým, že v cirkevnej zápisnici štítnickej (kde v tých časoch bol senior pre toto okolie) je táto udalosť položená presne na rok 1665 a rok na to   r. 1666 je farár rybníckej matkocirkve braný ev. cirkevnou vrchnosťou na zodpovednosť, prečo tomu dovolil.

Za vlády Leopolda I., veľkého odporcu evanjelictva, bola odtrhnutá Lehota trvale prifaraná k rím.-kat. fare v Rákoši, kam prislúcha až dodnes.

Takto sa stalo, že v kraji čisto evanjelickom jediná obec R. Lehota sa stala a je dodnes katolíckou.

3 thoughts on “Z kroniky o kostole v Rybníku

  1. Ďakujem veľmi pekne. Obdivujem Vás, že ste to zvládli  z tých fotiek. Škoda, že to už nebolo od septembra. Pán Boh vie prečo…

    On asi niečo chce veľmi naznačiť, lebo práve dnes mi volali z EPST o reportáž, resp. rozhovor do najbližšieho čísla.

    Nech Vás Pán žehná a odplatí Vám Jeho darmi. TM

    1. Ribníšän

      … 1.novembra neboli východné okná zakryté (chýbalo, čo bolo inštalované počas letnej akcie v auguste 2008), vnútri to vyzeralo divne – akoby rozrýpané; drevené zakrytie okienka, ktorým sa ide zvonku pod strechu, tiež nesedelo na svojom mieste … ja sa na Rybník dostanem len zriedka.

Leave a Reply