Prekrásna matka! Hoc sú už jej vlasy strieborne lesklé, predsa jej však neubudlo z krásy, bo svetu dala krásnu dcéru. A svet sa díva na obe a kochá sa v ich podobe. Akou je dcéra dnes, jej matka bola niekedy, upomínajúc na kvety – a aká je dnes matka vznešená, takou sa niekedy dcéra stane. Medzi nimi je všetko čudne zharmonizované. Matka má oči ako uhoľ a sú to oči dcérine. Tie hľadia s ohňom na človeka a tamtie krotko, nevinne. Jedny z nich velia: poľúb pery osemnásťročnej dcéry a druhé: kľakni si pred matkou a bav ju žitia pohádkou!...