Z Božej vôle povolaný        Po udalostiach pri Damasku sa dal Pavol pokrstiť. Práve v krste sa zrodí skutočný Pavol. O krstnej skúsenosti píše aj vo svojich listoch a robí z nej posolstvo pre všetkých. Krst je priamy kontakt s Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním: "Alebo neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom" (Rim 6, 3-4). Keď raz nejaký hriech prišiel v krste do kontaktu s Kristovou...

                                          Pomazanie nemocných            Táto katolícka sviatosť sa pred 2.vatikánskym koncilom nazývala "posledné pomazanie". Bola uďeľovaná umierajúcim. Po koncile dostala nové meno "pomazanie nemocných". Tým je povedané, že sviatosť sa má udeľovať v ťažkej nemoci vôbec a nie až pri umieraní. Udeľuje sa pomazávaním nemocného olejom na čelo a na ruky. Takéto pomazanie nemocných sa v prvotnej cirkvi skutočne konalo, ako vidieť z Jak 5, 14-15. Je však otázka, či to nebol len spôsob liečenia nemocných v tej dobe (por. Mt 6, 13), a  nie že by to bola sviatosť. V poslednej dobe v niektorých evanjelických pietistických skupinách v zahraničí...

                                            Kňazská ordinácia        V rímskokatolíckej cirkvi táto sviatosť uvádza človeka do kňazského stavu, ktorý má už pri ňom trvalý charakter (character indelebilis). Dotyčný dostáva moc premieňať pri eucharistii elementy na telo a krv Kristovu, v omši prinášať obete za živých i mŕtvych (potestas ordinis) ale aj sudcovskú moc pri spovedi (potestas iurisdictionis). Toto učenie viedlo potom k vyvýšeniu kňazského stavu nad laikov.      Podľa evanjelického chápania každý kresťan je vlastne kňazom v zmysle všeobecného kňazstva. Iba že niektorí dostávajú ordináciou poverenie konať duchovný úrad v cirkvi. Nejde teda o zvláštnu moc premieňať elementy pri Večeri Pánovej, ktorú iní nemajú. Ide...

  Rímskokatolícka cirkev považuje rímskeho pápeža za Kristovho námestníka na zemi, ktorý má učiteľskú i jurisdikčnú moc nad celou cirkvou. Autorita pápežov ako rímskych biskupov sa upevňovala v cirkvi len postupne. Súvisela s tým, že Rím bol hlavným mestom rímskej ríše. Predsa však pápež pôvodne nedosadzoval biskupov na celom svete a nebol považovaný za neomylného vo veci učenia a mravov. V stredoveku ešte koncily zosadzovali pápežov a uznesenia koncilov musel rešpektovať aj pápež. Skutočný rozvoj pápežskej moci začal na 1.vatikánskom koncile r.1870. Vtedy bolo prijaté učenie o pápežskej neomylnosti. Bolo to tak neobvyklé učenie, že jedna časť biskupov sa oddelila...