Z klenotnice múdrosti

Výzva Jána Krstiteľa k jeho dobe a k jeho národu preniká veky a znie až k nám, i dnes. Príchodom Ježišovým nijak nestratila na význame, ba naopak ešte viac je zosilnená. Veď zopakoval ju aj sám Pán Ježiš Kristus. I On volal tými istými slovami: „Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské“ (Mt 4,17). Pokánie nie je niečo k času viazaného, ale je to ustavičné vyznávanie svojej malomocnosti, ustavičné volanie o pomoc, ustavičná snaha zlepšovacia. Nuž a či toto pokánie naša doba, všetky národy dneška, my sami jednotlivo i spolu nepotrebujeme? Či naša dnešná civilizácia nemá svoje strašné rakoviny, veľmi často podobné onej z helenistickej doby? Či i dnes nevidíme tisíc a tisíc ukážok...

Čo písali noviny pred 100 rokmi (2)

Časopis Národnie noviny, číslo 56, ročník XLVIII, z dňa 15.mája 1917 (dokončenie.) Reformné hnutie bolo hnutím epochálnym, v svojich následkoch, uvedením materinského jazyka, i na politické náhľady vlivným, ale že predsa čisto nábožensko – cirkevným, to nikto tajiť nemôže. Každý sa mýli, kto v reformácii vidí nejaké pokrokárstvo na poli náboženskom, alebo — čo ja viem — povedzme neobmedzenú voľnosť ohľadom prijatia, alebo neprijatia istýchsi základných dogmat kresťanstva, s ktorými ono žije alebo padá. Ani zďaleka! Reformácia ani tým, že ona bola náhodou v Nemecku spolu i kriesiteľkou národného povedomia, obnoviteľkou spisovnej reči nemeckej, neoprávňuje nikoho k natískaniu jednorečovosti ani...

Čo sa písalo pred 100 rokmi

Časopis Národnie noviny v čísle 55, ročník XLVIII. z dňa 12. mája 1917 na strane 2 píše:   Z príležitosti 400-ročnej pamiatky reformácie.   Prehŕňajúc sa v archívoch našich evanjelických cirkví, preberajúc staré, ožlknuté, prachom zapadnuté listiny, i nechtiac prídu mi na um slová jedného nášho popredného národovca: »My ani nevieme, koľké bohatstvo nášho kultúrneho života, koľko vzácnych pamätností leží prachom kryté po pôjdoch dedinských fár, koľko vzácnych zaznamenaní nachodí sa v protokoloch a starých matrikách tak katolíckej, ako i evanjelickej cirkvi. Ako ináč porozumeli by sme mnohému, keby sme mali toto všetko spracované, mnohé písomné pamätnosti na svetlo vynesené, nejedna otázka...

Podobnosť čisto náhodná, alebo história sa opakuje

Všeobecne sa predpokladá, že Pánova cirkev sa zrodila na prvé Turíce po Pánovom vstúpení. To je však nesprávny názor, lebo Božia cirkev bola už aj predtým. Základným prejavom cirkvi je spoločenstvo, spojenie dvoch alebo troch, ktorí sa zhodnú v modlitbe, v obetovaní, počúvaní slova a vytvoria si kult. Takáto cirkev vznikla veľmi skoro, skôr, ako jestvovalo Písmo sväté a kňazi. Už Kain a Ábel, dvaja bratia, sa zišli pri svätom obrade. Obetovali, ale kult, ktorý ich spájal, ich rozdvojil. V týchto dvoch bratoch sa začínala prvotná cirkev vo svojej kráse, ale vzápätí aj vo svojej zvrhlosti. Kain a Ábel sa stali symbolom cirkvi pre všetky časy. Ich...

Koho obdivujeme?

Vďaka zástupnej obeti Krista na kríži nám bolo darované víťazstvo. Vďaka Kristovmu krížu mohlo nastať vzkriesenie- víťazstvo nad smrťou. Kto by teda obchádzal kríž, nemal Kristov kríž v centre svojej zvesti, hlása falošné evanjelium. A predsa sme svedkami toho, že my kresťania dávame do centra pozornosti niečo iné ako Kristov kríž. Obdivujeme a oslavujeme všeličo iné.  Podľahli sme pokušeniu obdivovať človeka, ľudské dielo namiesto diela Kristovho. To zaváňa zákonníctvom. Veď Božou milosťou sme oslobodení. Tento rok si pripomíname 500. výročie reformácie, no žiaľ, v centre osláv nie je Kristov kríž. Obdivujeme a oslavujeme ľudí, zakladáme si na tom, čo sme my dokázali, dosiahli…a Kristus-ten...